Smiech cez slzy

   Poznáte ten moment, keď si myslíte, že sa chováte tak ako doteraz, ale v skutočnosti pôsobíte na ľudí úplne inak? Toto ma šokovalo. Ako môže jedna vec ovplyvniť človeka. Ako si o sebe myslí aký je silný a všetko zvláda. No tých, ktorí vás poznajú najlepšie nikdy neoklameš. Takže čo nám z toho vyplýva? Asi som zlá herečka.

   Sedím s kamarátkami v kaviarni a len tak jedna skonštatuje: ,,Miňuš ty vyzeráš tak nešťastne“. Keď vám to potom zopakuje ešte niekto iný, poviem vám úprimne nepočúva sa to dobre. Vy máte pocit, že rozdávate všetkým úsmev, radosť, počúvate ich a zdielate s nimi rovnaké pocity, no oni vás v konečnom dôsledku prekuknú. Je iné keď človek to dáva najavo a čaká podporu od druhých. No ja nerada riešim negatívne veci. Nerada beriem úsmev ľuďom z tváre, ktorích mám naozaj rada. Nuž, stalo sa.

   Znie to ako jedna veľká tragédia. No nie! Nie je to tragédia, ale keď ti na niekom záleží nechceš aby sa kvôli tebe trápil. Už sú to pomaly dva mesiace ako som sa na čas ,,vzdala“ cvičenia. Na začiatku som si vravela, že však v pohode mesiac dám pauzu a idem ďalej, ale nie vždy je všetko podľa mojich predstáv. Ťažko je robiť niečo namáhavé keď pri chôdzi, sedení, dokonca aj ležaní človek pociťuje bolesť. Robiť jednoduché brušáky, či drepovať čo i len s 5kg závažím? Jednoducho nepredstaviteľné. Bolesti chrbtice a tŕpnutie končatín nie je žiadna príjemná vec. Lekár ťa nemá záujem objednať na vyšetrenie a ty sa môžeš aj zblázniť. Bohužiaľ v súčasnej dobe kým si nezaplatíš tak nemáš. Človek ráno vstáva s nevedomím čo mu vlastne je, jediné čo vie, že s rovnakým niekedy aj horším pocitom bude opäť raz zaspávať. Hovorí sa, že kým neumieraš nič sa nedeje. Avšak kým človek reálny život naozaj nezažije nevie o čom v skutočnosti je.

   Pre mňa je smutné aj to, že som sa musela vzdať niečoho čo ma začalo baviť, čo ma robilo šťastnou a napĺňalo ma. Cvičila som lebo som chcela, nie lebo som musela a keď človek vidí, že čo je schopný na sebe všetko zmeniť je to nenahraditeľný pocit. Chcieť zdravie, to bola moja motivácia. Neviem dokedy budem mať brány fitka zatvorené, ale verím, že čoskoro to bude v poriadku. Budem ďalej šíriť úsmev, radosť a motivovať tých, ktorí to sami nezvládnu.

   V tejto hre je aj strach či budem ešte schopná cvičiť, či sa moje telo opäť nezmení. Nejde o krásu. Žiadna modelka ani fitnesska zo mňa nebude. Jediné čo si prajem je mať zdravé telo. Keď sa oň budeš pekne starať, ono ti to potom vráti. Teraz mi ukázalo čo všetko dokáže a pociťujem následky toho ako som sa oň škaredo starala (nestarala) do januára tohto roka. Toto je moja momentálna ,,forma“. Za tie dva mesiace sa na šťastie nič také nezmenilo. Viem, že keď začnem znova pôjdem ako by od začiatku. No koľko rán človek dostane, toľkokrát sa musí opäť postaviť na nohy.

 Ako som spomínala v predošlom článku: ,, Zdravie na prvom mieste“. Vážte si čo máte, nerobte zle sami sebe, neubližujte si či fyzicky (nič nerobením) alebo psychycky (trápením sa, ľutovaním sa, ohováraním druhých lebo tvoj žviot je tak nespravodlivý). Hlavu hore! Netreba nosiť masku na tvári. Stačí keď si budeš vážiť aj to posledné čo máš, naberieš v sebe aj tú poslednú energiu a budeš sa snažiť robiť šťastného nielen ľudí okolo teba, ale aj samého seba.